Strojári so srdcom pre lietanie si po kríze splnili životný sen

Seriál Rodinné firmy | Spočiatku nemali halu, ľudí ani stroje, no za tri mesiace zvládli rozbehnúť výrobu. Nasledovalo obdobie hojnosti a prudkého rastu, po ktorom prišla kríza a takmer krach, keď museli prepustiť skoro všetkých zamestnancov. Bez pomoci bánk a štátu postavili firmu opäť na nohy a dnes nestíhajú vyrábať. Zoznámte sa – spoločnosť Tomark rodiny Tomkovcov.

Prešovskú firmu vedenú otcom Danielom Tomkom starším (na úvodnej fotografiii vpravo) a jeho synom Danielom Tomkom mladším živí strojárska výroba. Už viac ako dvadsať rokov produkujú zvárané dielce pre svojich zákazníkov, najmä pre jedného z najväčších európskych výrobcov návesov pre kamióny, nemecký koncern Bernard Krone.

Do povedomia ich však dostala divízia Tomark Aero, ktorá vyvíja a vyrába ultraľahké a od tohto roka už aj klasické lietadlá. V pláne majú aj vlastnú helikoptéru. Z malého projektu na splnenie si životného sna sa postupne stal seriózny biznis, ktorý pomáha podniku posúvať sa od jednoduchej výroby k sofistikovaným činnostiam s vysokou pridanou hodnotou.

Prešovské gény

Spolu s ďalšími prešovskými podnikmi ako Spinea a Elcom patrí Tomark k tým zopár čisto slovenským firmám, ktoré na zahraničných trhoch nebojujú len výrobou komponentov, ale majú v rukách vlastný životaschopný produkt. Aj keď východoslovenské mesto nemá takú silnú strojársku tradíciu ako Považie, práve na jej základoch vyrástli tieto ambiciózne priemyselné podniky.

Tomark je napríklad prepojený na bývalý Strojstav. D. Tomko starší pôsobil v tejto prešovskej strojárskej firme pred rokom 1989 ako obchodný a výrobný riaditeľ. Neskôr stál aj na čele Strojárne Piesok. „Ako riaditeľ strojární som odporučil Strojstav firme Bernard Krone, ktorá po revolúcii hľadala na Slovensku vhodného partnera na výrobu rámov pre návesy kamiónov,“ spomína.

Noví majitelia, ktorí získali prešovskú firmu v privatizácii, však zástupcu nemeckého podniku doslova vyhodili na ulicu. D. Tomko starší Nemcom vtedy navrhol spoluprácu, aj keď nemali kde, na čom ani s kým vyrábať. Do troch mesiacov sa mu podarilo prenajať halu, od Strojárne Piesok získal stroje a zo Strojstavu sa k nemu pridalo dvanásť bývalých kolegov.

„Mal som úspory z čias, keď som pôsobil v Nemecku. Stačilo to na platy pre ľudí na tri, maximálne štyri mesiace. Povedal som im, že nám to buď vyjde, alebo nie a potom sa naučím zvárať a pôjdeme spolu robiť niekde do zahraničia,“ opisuje D. Tomko.

Tomark začal pre Bernard Krone vyrábať v roku 1995 a už v júni nasledujúceho roku odišli do Nemecka prvé kamióny s návesmi. Kým na začiatku vyrábali 140 rámov mesačne, v súčasnosti je to už viac ako šesťsto. Firma postupne rástla do rozmerov, keď zamestnávala 150 ľudí, no jej riadenie mal stále na starosti len D. Tomko starší.

Jeho syn po skončení vysokej školy zostal žiť v Bratislave, kde sa zamestnal u mobilného operátora. Dcéru to ťahalo zase do zahraničia k módnemu biznisu. „Na syna ani dcéru som nevplýval, aby prišli, no bolo to moje tajné želanie. A vedel som, že raz príde čas, keď ich budem musieť presvedčiť, aby sa vrátili,“ hovorí hlava rodiny Tomkovcov.

Vizitka Tomarku

PRAMEŇ: Tomark

Návrat syna

Syn pôvodne o návrate do Prešova a práci v rodinnej firme neuvažoval. Ako však dnes spomína, otec zvolil rafinovanú metódu, keď mu pri každej návšteve rodného mesta ukázal, kam sa Tomark posunul, čo sa postavilo, kúpilo, zlepšilo. „Otec aj naznačoval, že by uvítal, ak by som sa vrátil. Zároveň som si uvedomoval, že už je toho veľa a potreboval by pomôcť. Bola tu síce normálna firemná štruktúra, ale podnik bol stále v rozvoji a prudko rástol,“ vysvetľuje syn.

Ako absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave mohol navyše pokryť práve tú oblasť, pre ktorú otec tak či tak zháňal človeka, keďže sám sa chcel venovať technicko-výrobnej stránke biznisu. Dcéru rodinný podnik nechytil, býva vo Francúzsku, kde si založila rodinu a pracuje v módnom priemysle. V Tomarku však drží takmer štvrtinový podiel.

V kríze si siahli úplne na dno, Tomark prepúšťal a stál na pokraji krachu

Dnes už je D. Tomko mladší vo firme šestnásť rokov a s 31-percentným podielom je po otcovi druhým najväčším spoločníkom a zároveň štatutárom podniku. Aktuálne sa pripravuje na prevzatie riadenia podniku po otcovi, ktorý sa zo spoločnosti v tomto roku stiahne. „Zažili sme toho spolu dosť. Udržali sme ju aj v čase krízy. Jednoducho ho nemá čo prekvapiť,“ dodáva spokojne D. Tomko starší.

Krst ohňom

Práve krízové roky boli pre otca a syna formujúce. Siahli si až na úplné dno, keď stál Tomark na pokraji krachu. Pritom začiatkom roku 2008 vyzeralo všetko ešte normálne. Množstvo zákaziek od spoločnosti Bernard Krone, ako aj francúzskych firiem Potain a Lamberet, ktoré tvorili gro obratov Tomarku, dávali istotu pre vtedajších takmer 450 zamestnancov. V októbri však klienti začali v rovnakom čase rušiť všetky objednávky. „Kým v novembri sme vyfakturovali objednávky za 1,8 milióna eur, v decembri to bolo už iba 5600 eur,“ spomína D. Tomko mladší.

Trh sa zasekol. Špedičné a logistické firmy zmrazili objednávky na nové návesy a Bernard Krone mal zrazu plné sklady produktov, ktoré nemal komu predať. Nemecký partner ich síce ubezpečil, že s nimi ráta ďalej, ale kým nevyprázdni sklady, nemôžu počítať s ďalšími objednávkami. V Prešove Tomkovci bezradne pozerali na hromadiace sa rámy a množstvo ľudí, pre ktorých nemali robotu.

„Bolo to katastrofálne obdobie. Museli sme robiť radikálne a hlavne rýchle opatrenia. V priebehu niekoľkých mesiacov sme museli prepustiť takmer celú firmu,“ vysvetľuje syn. S otcom reálne zvažovali aj zatvorenie podniku. Zo 450 ľudí si v Tomarku nechali len necelú stovku, s ktorou sa zamerali iba na menšie zákazky.

Tomkovcom v tom čase pomohli obchodní partneri – dodávatelia i lízingové spoločnosti, od ktorých mali kúpené najmodernejšie technológie vrátane zváracích robotov. Uvedomovali si, že v tejto situácii by z Tomarku v prípade konkurzu dostali len nepatrnú časť svojich pohľadávok, a tak nechali podnik vyrábať ďalej.

Trh sa začal mierne hýbať až na jeseň roku 2009, keď sa zásoby klientov zmenšili natoľko, že začali brať prvé objednávky. Tomark preto postupne prepustených ľudí naberal späť. „Zaručil som sa niektorým zamestnancov, že ak sa z krízy dostaneme, vezmeme ich späť. Väčšina sa napokon aj vrátila,“ hovorí D. Tomko starší s tým, že dnes Tomark zamestnáva 350 ľudí a tržbami je späť na predkrízovej úrovni.

Rozbeh firmy po kríze pritom otec so synom financovali z vlastných prostriedkov. „Dohodli sme sa na rodinnej porade, že vyberieme peniaze, ktoré máme, a dáme ich do podniku.

Rozbeh firmy po kríze pritom otec so synom financovali z vlastných prostriedkov. Banky ich vtedy nechceli financovať. „Dohodli sme sa na rodinnej porade, že vyberieme peniaze, ktoré máme, a dáme ich do podniku. Je to nakoniec naša firma. Nemali sme čo stratiť, pokiaľ sa nebudeme správať hlúpo,“ dopĺňa.

V súčasnosti má firma vyťažené výrobné kapacity na sto percent a pri niektorých projektoch musí ísť do spolupráce s externými firmami v okolí. Okrem rámov na návesy pre kamióny totiž získali zákazky aj od divízie Bernard Krone venujúcej sa výrobe poľnohospodárskych strojov. To len posilnilo strategické postavenie Tomarku voči nemeckému partnerovi.

„Sme v takom postavení, že Bernard Krone je od nás rovnako závislý ako my od neho. Vyrábame pre nich 35 variácií ich rámov, kým ostatní dodávatelia robia dve, maximálne tri. Akýkoľvek nový model, koncepcia, riešenie, ktoré si v Nemecku vymyslia, sa vyvíja spolu s nami,“ ozrejmuje D. Tomko starší.

O predaji firmy Tomkovci neuvažujú. Cieľom je zachovať kontinuitu. Ak by sa tretia generácia rozhodla venovať spoločnosti, dvere má podľa otca a syna otvorené. „Chceli by sme, aby to pokračovalo ako rodinná firma, ale nič nebudeme robiť nasilu,“ dodávajú svorne.

Pionieri robotizácie

Po kríze vypracoval Tomark plán obnovy, kde bolo kľúčovým bodom investovanie celého zisku do nových technológií. Tento záväzok dodržiavajú dodnes a ročne investujú do firmy v priemere jeden a pol milióna eur. Vďaka tomu sa Tomark stal jednou z najmodernejšie vybavených fabrík vo svojom odbore. Ako jedni z prvých sa zamerali na robotizáciu výroby.

Prvý zvárací robot kúpili v roku 2002 a odvtedy sa ich počet rozšíril na osem. Poslednou investíciou bolo robotizované zváracie pracovisko, ktoré kúpili pred dvoma rokmi. Na rozdiel od predchádzajúcich pracovísk, kde sa zvárajú jednotlivé časti návesov samostatne, sa tu zvára komplet celý náves a na určenie správnej pozície zvaru využíva laserové zameriavanie.

Práve vo zvyšovaní miery robotizácie vidia Tomkovci priestor na ďalší rast. „Nechceme stavať nové haly. Nedáva zmysel vyrábať o dvadsať percent viac z toho istého produktu pre toho istého klienta. Skôr chceme ísť smerom k inovácii procesov,“ vysvetľuje Daniel Tomko mladší.

Lietadlá ako seriózny biznis

S nástupom krízy si Tomkovci uvedomili, že potrebujú výrobu diverzifikovať, a práve lietadlá sa ponúkali ako najlepšia možnosť. „Ich vývoj a výroba je vyústenie našej snahy nebyť závislí len od jedného segmentu a zároveň zvýšiť pridanú hodnotu vo firme. Mať vlastný výrobok, ktorý dokážeme produkovať a predávať prakticky takmer na celom svete. Takéto rozdelenie na strojársku a leteckú výrobu nám dáva väčšiu silu,“ dopĺňa D. Tomko mladší.

Nápad vyrábať lietadlá bol spočiatku len o splnení si životného sna. D. Tomko starší sa celý život zaujíma o lietanie a od pätnástich rokov je aktívny pilot. Pre lietanie nadchol aj syna. Otec počas jednej lyžovačky s kamarátom preberal svoje nesplnené sny a D. Tomko vtedy spomenul túžbu postaviť vlastné lietadlo.

Kamarát ho preto zoznámil s bývalým pilotom Boeingu Ladislavom Dobrovičom a jeho synom Slavomírom, ktorý sa zaoberal konštrukciou lietadiel. Slovo dalo slovo a zhruba po roku vyvinuli a zostrojili prvý prototyp ultraľahkého lietadla Viper SD4. Spočiatku pritom chcel D. Tomko starší vyrobiť len zopár lietadiel pre vlastnú potrebu, ale vlastnosti Viperu ho presvedčili, aby jeho produkciu rozšíril. Tak sa zrodila divízia Tomark Aero, ktorá doteraz predala 110 kusov Viperu a z pôvodne šiestich ľudí sa rozrástla na súčasných 52 zamestnancov.

V tomto roku uvedie Tomark na trh viacero noviniek. Už predstavené ultraľahké lietadlo Skyper GT9 je pár týždňov pred dokončením pevnostných skúšok v rámci ultraľahkého letectva. Na čakačke je už podľa D. Tomka mladšieho niekoľko desiatok záujemcov.

Začiatkom tohto roka Tomark ako jediná firma na Slovensku zase získal európsky certifikát na výrobu lietadiel od Európskej agentúry pre bezpečnosť letectva (EASA). Ten firmu oprávňuje predávať lietadlá po celom svete. Ide o finančne nákladný a náročný proces, ktorý skúma proces výroby, použité materiály aj zručnosti zamestnancov. Certifikát má Tomark zatiaľ len na Viper. Ten už nebude zaradený len do kategórie ultraľahkých lietadiel, ale bude certifikovaný aj ako klasické veľké lietadlo.

Vďaka tomu bude môcť Tomark ponúkať Viper aj v krajinách, ktoré nemajú v legislatíve podchytené ultraľahké lietanie. „Až týmto certifikátom môže toto lietadlo začať prinášať zisk. Doteraz sme doň hlavne investovali,“ hovorí D. Tomko mladší. Tomark si tým podľa jeho slov otvoril dvere na tretie trhy mimo Európskej únie a USA. Predávať ho chcú do leteckých škôl, ktoré sa trápia so zastaranou technikou s vysokými nákladmi, ale aj súkromným pilotom.

Kvôli certifikácii Viperu a skúškam Skyperu sa zdržal ďalší produkt divízie Tomark Aero. ktorým je vlastná helikoptéra. „Je to živý projekt, je tesne pred dokončením vývoja, ale bol na chvíľu zmrazený. Všetky kapacity sme dali na zvyšné dve lietadlá,“ dodáva D. Tomko mladší. 

Zdroj: https://www.trend.sk/trend-archiv/strojari-srdcom-pre-lietanie-krize-splnili-zivotny-sen